Z histórie Bernolákova, kedysi zvaného Čeklís

Najstaršiu históriu odhaľujú archeológovia. Prvé nálezy súvisiace s prítomnosťou ľudí na území obce sú z obdobia neolitu - novšej doby kamennej, teda je to história stará 7 500 rokov. Takýmto pokladom je štvorcová nádoba ľudu s lineárnou karamikou, teraz súčasť zbierok Archeologického múzea v Bratislave. 

V roku 1962 bolo objavené pohrebisko zo staršej doby bronzovej, kde sa našla bronzová ihlica, sekera, zlomky bronzového náhrdelníka, fragment čelenky, časti bronzových kruhov a náhrdelník z perál vyrobený z kostí.

V rokoch 1958-1959 archeológovia našli na dune zvanej Šakoň slovansko-avarské pohrebisko, ktoré dokladá osídlenie z 8. storočia. Postupne bolo odkrytých 84 hrobov, medzi ktorými boli hroby kostrové i popolnicové (žiarové). Zvláštnosťou takejto slovansko-avarskej symbiózy sú hroby so zvyškami kostry koňa i jazdca. I keď niektoré hroby boli vykradnuté, archeológovia tu našli zvyšky výzbroje: šable, oštepy, strelky šípov, pozlátené ozdoby a v malom množstve keramiku. Z dokumentovaných výskumov napríklad zistili, že dominantným druhom mäsitej potravy u obyvateľov nášho územia bola ovca. Po tomto období nie sú jasné dôkazy o tom, že osýdlenie na území Bernolákova bolo trvalé.

Archeologické múzeum v Bratislave vystavuje nálezy z celého Slovenska. Niektoré z vystavených exponátov sú aj zo slovansko-avarského pohrebiska nachádzajúceho sa v bernolákovskom chotári:

Dejiny Čeklísa sú v stredoveku prepojené s dejinami Svätého Jura. Od roku 2006 prebieha na hradisku nad Sv. Jurom výskum Malokarpatského múzea v Pezinku pod vedením PhDr. Júliusa Vaváka. V Mestskom múzeu v Senci bola výstava "Hradisko vo Svätom Jure – svedok dávnej minulosti". Vo filmovom dokumente nás PhDr. Július Vavák prevedie touto výstavou https://youtu.be/rXC4T2crmaU

Návršie, ktoré je geologickým zlomom,  prirodzene priťahovalo ľudí a títo tu stavali stavby. Možno raz výskum ukáže, že toto miesto bolo prvkom obrannej línie starorímskej hranice Limes Romanum. Kostol sv. Štefana - kráľa stojí na románskych základoch a niektorí archeológovia podľa tvarov opracovaných kamenných kvádrov predpokladajú, že kvádre boli privezené z rímskej stavby (ale sú aj opačné názory, že kvádre nemajú s rímskou stavbou nič spoločné).

Prvú písomnú zmienku o obci máme z roku 1209. Čeklís bol vo vlastníctve Bratislavského hradu a v tomto roku uhorský kráľ  Ondrej II. daroval správcovi pivníc Šebešovi (Šebestiánovi - synovi nitrianskeho župana Tomáša) obec i panstvo Svätý Jur (Jengurg) spolu s dedinami: Ceki (Bernolákovo), Joan (Ivanka pri Dunaji), Casteilan (Farná) a Ybrehart (Malinovo). Šebeš bol zakladateľom grófskeho rodu grófov zo Svätého Jura a z Pezinka. Čeklís patril do panstva Svätý Jur.

Čeklís bol vo svojej histórii súčasťou panstiev najmocnejších rodov Uhorska. Boli to grófi zo Svätého Jura a z Pezinka, Rozgoňovci, Thurzovci a Esterházyovci.

Predpokladalo sa, že pred 13. storočím boli na území dnešného Bernolákova dve osady - Čeki a Lužnica. PhDr. Turcsányi však na základe štúdia starých listín zistil, že sa jednalo o 2 názvy tej istej obce. Čeki je odvodené od staromaďarského slovesa csek, csek-ik - čo znamená brodiť, brodiť sa. Slovo Lužnica je odvodené od slova log, luh - čo znamená háj, lesík na bažinatej pôde. A takéto je územie pri Čiernej vode. Spojením názvov Čeki a Lužnica vzniklo maďarské pomenovanie Cseklész (neskôr Checlez, Cheklez, Čeklýs, Čeklís). V 13. storočí túto oblasť kolonizovali Nemci a ich ponemčený výraz  zaznamenávame od roku 1313 - Luensnicz , neskôr Losnych, Loznicz, Lansitz, Lanschitz, Lanschütz.

Na kopci s názvom Várdomb - slovensky Hradné návršie sú pozostatky čeklískeho hradu, ktorý chránil cestu medzi Bratislavou a Sencom. Čeklísky hrad bol postavený už pred tatárskym vpádom (1241). Logicky sa predpokladá, že strážna veža tu stála už dávnejšie.

Zo 14. storočia pochádza gotická prestavba kostola.

Počas stáročí mal hrad veľa majiteľov. Na začiatku 14. storočia patril Matúšovi Čákovi a po jeho smrti bol krátky čas vo vlastníctve kráľa Karola Róberta z Anjue. Ten ho v roku 1324 daroval comesovi Abrahámovi zvanému Rufus, čím sa hrad dostal do rúk ďalšieho rodu. Odvtedy je hrad námy pod názvom Castrum Chekles.

V r. 1392 sa Čeklís stal súčasťou šintavského panstva, keď ho potomkovia Mikuláša z Čeklísa, vnuka Rufusa, vymenili s kráľom Žigmundom za hrad Oponice. V roku 1423 sa šintavské panstvo rozdelilo na dve polovice. Jednu  získal Ján z Rače a druhú Juraj z Pezinka. V roku 1430 kráľ Žigmund dal celé panstvo do zálohu Štefanovi a Jurajovi z Rozhanoviec. Vplyvná šľachtická rodina z Rozhanoviec (Rozgoňovci) sa stala majiteľom šintavského panstva v roku 1439. V roku 1458 hrad Čeklís a obec patrili manželke Šebastiána z Rozhanoviec - Barbore Dengelengi.

Čeklísky hrad zanikol na konci 15. storočia. Vtedajší majitelia sídlili v Šintave a Čeklís im slúžil  na strážne a hospodárske účely. Správy o hrade potom zanikajú. Pohľad na históriu hradu a Hradného návršia ponúka archeológ PhDr. Zdeňek Farkaš, PhD. z AM SNM. V Mestskom múzeu v Senci prednášal 29.1.2014 o výsledkoch výskumu na hrade Čeklís. Hodinovú prednášku si môžete pozrieť a vypočuť tu https://youtu.be/01wthyfwyYQ Numizmatik Mgr. Marek Budaj, PhD. z AM SNM v diskusii objasnil nálezy mincí na hrade Čeklís https://youtu.be/R_8XMWPrME4

Zánik hradu a jeho panstva sa prejavil na úpadku obce. Mnoho domov bolo neobývaných. Kostol chátral, na jeho vonkajších stenách sa nám zachovali mená osôb, ktoré ich tam vtedy vyryli.

Začiatkom 16. storočia sa šintavské panstvo dostalo do majetku spišskej vetvy Thurzovcov. Alexej Thurzo získal panstvo v roku 1523 ako dar od kráľa Ladislava V.. Pečať zo 16. storočia mala vyrytý nápis Czeklesz  a v znaku tri ľalie. Vzťah medzi tromi ľaliami a nemeckým pomenovaním Drei Lilien Stadt nie je nikde vysvetlený. V tomto období asi vzniklo pomenovanie čeklískeho hradu - Ľaliový hrad. V roku 1523 dostala obec prvú výsadnú listinu, na mestečko sa vyvinula v 17. storočí.

Z titulu záložného práva v polovici 16. storočia šintavské panstvo patrilo významnému vojenskému veliteľovi Ferdinanda I., grófovi Júliusovi Salmovi. (Aj ďalší Ferdinandov vojvodca pochádzal zo Serede - v histórii je známy ako Gašpar Seredy, no v latinských listinách sa sám uvádzal ako Gaspar de Szered - Gašpar zo Serede. Tu ho spomíname preto, lebo jeho epitaf sa nachádza v kostole sv. Juraja vo Sv. Jure.) Po Salmovej smrti roku 1595 obnovili v Šintave svoje vlastnícke práva Thurzovci. Do popredia sa dostal Stanislav Thurzo. Generáciou jeho detí vymrel rod Thurzovcov.

Šintavské panstvo získal Mikuláš Eszterházy. Michal Majtényi, radca Bratislavskej kráľovskej komory, uviedol 20.4.1639 grófa Mikuláša Esterházyho (1583 - 1645) ako nového vlastníka šintavského panstva. Majetkový celok de jure dostal privilégiom kráľa Ferdinanda III. až v roku 1642. Mikuláš Esterházy sa za 250 000 florénov stal pánom hradu, mestečiek Šintava, Sereď, Senec, Čeklís, Nové Mesto (Ujvároš, dnes Sereď), ďalej dedín Vlčkovce, Šoporňa, Veľký Šúr, Valtov Šúr, Matúškovo, Križovany, Abrahám, Veľká Mača, Pata, Čierna Voda, Horné Saliby, Tomášikovo, Vozokany, Jahodná, Čierny Brod, Trstice, Veľké Sady, Malý Šúr, Majcichov, Paľovce, Pusté Sady, Šók (časť Selíc), Jatov (praedium), Čepeň, Poľný Kesov, Candida (praedium).

Susedný Svätý Jur zažil pustošenie Turkov 17.9.1663. Turci tam zabili 60 obyvateľov a viac ako 500 ich odvliekli do zajatia. Bohužiaľ, hradby mestského pevnenia, stavané niekoľko desaťročí, boli hotové až o rok neskôr. Zaujímavé bude vedieť, ako vtedy dopadol Čeklís. Turecká armáda dobyla Nové Zámky 24.9.1663. Knieža Montecuccoli, najvyšší protiturecký dôstojník, sústredil svoje sily pri Čeklísi, aby chránil Bratislavu.

V rokoch 1681 - 1683 Imrich Thököly, organizátor protihabsburského povstavnia, zhromaždil pri Čeklísi 5000 povstalcov, ktorým velil Štefan Petröczy. Cisárske vojsko vtedy povstalcov porazilo.

Hovorí sa, že začiatkom 18. storočia, za povstania Františka Rákoczyho II., povstalci hrad aj osadu Čeklís úplne zničili. Podľa súpisu z r. 1715  však v obci žilo vyše 100 rodín, čo na vtedajšiu dobu predstavuje veľké osídlenie.

Gróf Jozef Esterházy pomáhal Habsburgovcom vo vojnách proti Turkom a  po uzavretí Szatmarského mieru v r. 1711 ho cisár štedro odmenil. Gróf postavil v Čeklísi barokový kaštieľ  v rokoch 1714-1722.

V Čeklísi bol známy cech čižmárov (1726) a cech hrnčiarov (1745). V roku 1766 tu bola zriadená manufaktúra na výrobu súkna a rôznych druhov bavlnených látok - kartúnka. Stála na pravom brehu Čiernej vody, neďaleko kaplnky Svätej Anny. Manufaktúru založila skupina bratislavských a viedenských podnikateľov, na čele ktorej stál Jozef Falquet a jeho zať Ignác Canvert. Spoločníkmi boli Jozef Wachtler a Konrád Himberger. Zakladatelia investovali do jej založenia 60 000 zlatých. Manufaktúra získala cisárske privilégium. Čeklís mal ideálne podmienky na bielenie kartúnu - veľké lúky i vodu. Bielenie sa vykonávalo primitívnym spôsobom - na slnku. Kartúnka vyprodukovala ročne asi 3000 kruhov kartúnu a 5000 kruhov cicu. Neprimerané náklady a veľká konkurencia zapríčinila úpadok čeklískej manufaktúry, o ktorej posledné správy hovoria ešte v roku 1792. Manufaktúra mala v období najväčšieho rozmachu 100 - 150 stálych zamestnancov, 100 dievčat - farbiarok a okrem toho zamestnávala ešte asi 2000 pradiarov a česáčov z okolia.

Kostol zmenil gotický charakter barokovou úpravou v rokoch 1764 a 1773. Obraz Hradného návršia z roku 1780 dáva priestor na uvažovanie, aká bola obec v tých časoch.

História pošty však siaha až do 16. storočia. V 18. storočí bola v Bernolákove stanica dostavníkovej pošty. Na trase medzi Bratislavou a Blatným tu menili kone.

Čeklís bol mestečkom, ktorého obyvatelia sa živili najmä poľnohospodárstvom. Úrodu obilia na múku mleli vodné mlyny, umiestnené na Malom Dunaji.

V období hľadania identity malých národov prichádza do Čeklísa katolícky kňaz Anton Bernolák.  Priniesol výtlačky prvého diela Kriticko - filologickej rozpravy o slovanských písmenách. Rok 1787 vošiel do dejín ako dátum kodifikovania - uzákonenia slovenčiny. Na našej fare pôsobil ako kaplán v rokoch 1787-1791.

V roku 1817 dochádza k rozdeleniu panstva Šintava na 3 panstvá - Sereď, Čeklís a Tallós (Tomášikovo). Čeklís sa stal sídlom panstva, do ktorému patrili obce Čeklís, Abrahám, Pusté Sady, Veľký Šúr, Valtov Šúr, Križovany nad Dudváhom, Vlčkovce, Majcichov, Pavlice, Hoste, Matúškovo, Horné Saliby, Čierny Brod, Čierna Voda a Trstice.

Hospodársku pozíciu Čeklísa posilnila stavba železničnej trate na vtedajšom okraji obce. Prvý vlak prešiel v r. 1850.

Cez 1. svetovú vojnu zahynulo 43 obyvateľov Čeklísa. Po vojne sa rozpadlo Rakúsko-Uhorsko a Čeklís sa stal súčasťou Československa. Nakoľko v obci bolo rozšírené používanie maďarčiny, vyučovanie slovenčiny na škole sa stretlo s problémami. Stopy maďarčiny sa zachovali v miestnych názvoch.

Od novembra 1938 do marca 1939 bolo Bernolákovo pripojené k Maďarsku. Zachoval sa filmový dokument z oslavy v Čeklísi, keď bol vrátený naspäť do Slovenska https://www.youtube.com/watch?v=BHOYFw6nu8o  - začína to od 4. minúty tohto filmového dokumentu.

V čase vojny zostala v maďarskej správe južná časť obce za železničnou traťou. Po vojne boli majetky Esterházyovcov skonfiškované.

V roku 1948 sa obec vzdala svojho stáročného pomenovania a dostala nové meno - Bernolákovo.

Archívny, archeologický, stavebno-historický, pedologický a rodopisný výskum nám osvetľujú viac z histórie a podstaty obce a života v nej. Každý, kto pri tom pomôže, je vítaný.