1413 - Hinc Genglein

ZA VRAŽDU NA PÚŤ

Trestné právo v stredoveku sa zakladalo na zachovaní mieru a pokoja, čiže na rešpektovaní všeobecnej, ako aj osobnej a majetkovej nedotknuteľnosti a celistvosti. V najstaršom trestnom práve sa neveľmi rozlišovalo medzi deliktmi porušujúcimi verejný záujem a zločinmi, ktoré sa týkali súkromných záujmov. Stíhanie trestných činov sa síce prerokúvalo na úradnej úrovni, ale spočiatku zväčša len na základe súkromnej žaloby. Predovšetkým od poškodeného a jeho rodiny či príbuzných záviselo, či a v akom rozsahu si uplatní nárok na náhradu škody alebo na odškodnenie ujmy na majetku, cti, či dokonca na živote. Často sa na súde žalobcovia pokonali s obvineným previnilcom inak, než bolo bežným zvykom.

Práve jeden z takýchto prípadov vraždy je zachytený v najstaršej zápisnici zo zasadaní prešporskej mestskej rady Protocollum actionale. Kauza sa viaže k roku 1413 a bola prerokovaná vo štvrtok po sviatku blahoslaveného Antona, čiže 7. septembra. Osobitosťou prípadu je vynesený rozsudok, ktorý sa čiastočne vymyká z rámca vtedajšej právnej zvyklosti. Podľa nej sa totiž zväčša stanovil trest, ktorý mal zjavnú súvislosť so spáchaným činom, takže za vraždu sa spravidla vymeral hrdelný trest.

V radnom protokole mesta Prešporka sa uvádza:

„Pred náš verejný súd sa dostavil Mikuláš Obracht spolu so svojimi bratmi Petrom Obrachtom z Mosta a Jánom Obrachtom, aby zažalovali Hinca Gengleina, ktorý je stolárskym majstrom u urodzeného pána grófa v Čeklísi, lebo tento Genglein o polnoci v dome richtára v Čeklísi preklal nožom a zavraždil ich vlastného brata Pavla Obrachta.”

Bratia požadovali, aby prešporský súd potrestal Gengleina za zákernú vraždu podľa práva, a to mimoriadne prísnym spôsobom. Páchateľa mali priviazať za konský chvost, povláčiť ho po meste a potom lámať v kolese. V protokole je zaznamenané, že „na úpenlivé prosby k Bohu a na príhovory mnohých ctihodných a zbožných ľudí, ktorí obmäkčili aj bratov a príbuzných usmrteného”, mestský súd ustúpil od vynesenia trestu smrti. Udelil Gengleinovi milosť s tým, že najneskôr do roka vykoná kajúcnu púť do Ríma a do Aachenu. Súd ďalej rozhodol:

„Genglein daruje kostolu v Čeklísi obetné sviece, že v čeklískom kostole dá odslúžiť tridsať omší za spásu duše Pavla Obrachta, a napokon že kúpi na cintoríne v Čeklísi miesto na pochovanie pozostatkov zavraždeného”.

Obžalovaný sa pred súdom zaviazal, že splní všetky stanovené podmienky a že „nikdy nebude škodiť bratom zavraždeného slovami ani činmi, ani žiadnym iným spôsobom”. Keďže iba jeho ústny záväzok by súdu nebol postačoval, verejne sa za neho zaručilo 15 vážených občanov, ktorých mená zapísali do protokolu. Medzi ručiteľmi bol napríklad senecký richtár Mikuláš Hermann či čeklísky kastelán Ján z Kuchyne na Záhorí.

Hinc Genglein stanovené záväzky zaiste splnil, lebo inak by ich plnenie prešlo na ručiteľov, čo by prešporské mestské orgány určite boli zaznamenali. Nezachovala sa nám ani správa o ďalekej a súčasne nebezpečnej púti kajúcnika. Bola by dnes nepochybne zaujímavým cestopisným čítaním, určite vzrušujúcejším než samotný kriminálny delikt, ktorý sa pred dávnymi rokmi odohral v Čeklísi.

(Vladimír Segeš, Staromestský kuriér, 1/2009)

* * * * *

Po tatárskom vpáde prebehla silná germánska kolonizácia na našom území. Osoby v tomto príbehu majú neslovanské priezviská, takže mohli byť potomkami germánskych kolonistov. Nič nie je večné. Priezviská v súpise z roku 1715 už neukazujú stopu tejto kolonizácie.