Čeklíske sviece

Povesť J. Domastu: Čeklíske sviece - príbeh sa odohráva v čase tureckého nebezpečenstva. V tomto čase slúžil na hrade brtník z Modry a puškár od Trenčína. Múdra a odvážna Elena sa rozhodla, že Turkom svoje sídlo nevydá. Hasan beg, ktorý hrad obkľúčill, však veril, že hrad i jeho veliteľka - vdovica Elena budú jeho. Kým on sníval o takomto peknom dni, hradná pani s brtníkom a puškárom vymysleli skvelý plán. Keď sa blížila búrka a nad hradom sa zmrákalo, Turci chceli zaútočiť. Vtedy zbadali v každom okne veľkú sviecu. Beg Hasan vedel, že horiace sviece vraj ochraňujú pred búrkou. Nechcel preto porušiť tento obradný rituál. Mal hrad pod dozorom, lebo jeho štyria vojaci z najvyšších stromov sledovali, čo sa deje na hrade. Dážď bubnoval po celtovine, hromy a blesky uspávali tureckých vojakov. Čeklíska pani však nespala. Postupne organizovala celú akciu tak, aby hrad vybuchol presne o polnoci. Predtým opustili tajnou chodbou hrad ženy a deti, ktoré zobrali so sebou všetky zásoby. O pol dvanástej odchádzajú i posledné stráže, ktoré oklamali nepriateľa tým, že nechali čiapky na nízkej palici, aby si Turci mysleli, že sa neustále modlia. O trištvrte na dvanásť veliteľka, brtník a puškár zapálili šnúry a odišli tajnou chodbou. Strašný výbuch rozmetal hrad po širokom okolí. Turecký beg žalostil za krásnou veliteľkou a nádherným hradom. Brtník spolu s puškárom padli pri Ivanke do tureckého zajatia. Svojou ľsťou ešte vyrobili veľa takých "čeklískych sviec", ktoré ničili turecké vojsko. Keď sa skončilo turecké pustošenie, "čeklíske sviece" už nevybuchovali, ale údajne v rozvalinách čeklískeho hradu akoby sa neustále mihotalo svetlo sviečky.